Nech trávu růst

Naše enormne tvrdé zákony za 20 rokov nevymazali drogy z našej spoločnosti. Prestávam veriť, že ešte tvrdšie zákony sú riešením. Naopak, môžme sa pokúsiť získať nad tým aspoň akú-takú kontrolu, ako to urobili  v Holandsku pred 30 rokmi. Čo tým Holanďania získali?

Zo zdravotného hľadiska:

Zatiaľ čo na Slovensku si kupuje mládež marihuanu od pochybných dílerov na ulici (ktorí druhou rukou predávajú pervitín), v Holandsku fungujú cofee  shopy s certifikovanou marihuanou, kde si môžte kúpiť konopné produkty od serióznych pestovateľov.  Marihuana sa tam fajčí tak ako tu, no prístup k tvrdým drogám sa značne obmedzil. Kto chce fajčiť konope, nemusí sa stretávať s pouličným dílerom, ktorý predáva aj prášky.  V 70-tych rokoch bol v Holandsku veľký problém s heroínom, ktorý naberal až pandemické rozmery. Legalizácia marihuany bol prvý krok v boji proti tvrdým drogám. Dnes sa dá hovoriť o úspechu.

Z ekonomického hľadiska:

Coffee shopy sú podniky, ktoré odvádzajú dane, dávajú ľuďom prácu a sú výrazným spestrením možností cestovného ruchu. Len Amsterdam navštívi ročne 5  miliónov turistov (!) a skúsme hádať či všetci sa prišli pozrieť len na obrazy, či katedrály.  Z  toho sú nemalé peniaze do štátneho rozpočtu.

Na Slovensku je situácia úplne opačná. Nemáme cofee shopy, ktoré  prispievajú do rozpočtu, ale máme väznice, ktoré vyciciavajú rozpočet (1 rok vo výkone trestu stojí štát asi 15 000 € ). To nehovorím ešte o súdoch a policajnom vyšetrovaní triviálnych prípadov študenta s minimálnym množstvom sušenej rastliny.

Slovenské zákony dokonca nepoznajú rozdiel medzi marihuanou a pervitínom, či heroínom. Prakticky sa nedá rozlíšiť ani medzi dílerom tvrdých drog a užívateľom marihuany, čo je v konečnom dôsledku obrovský  handicap v boji proti drogám.

PS: Niet divu, že tejto téme sa venuje čoraz intenzívnejšie  verejnosť, ale aj politici. Fico a minister spravodlivosti Borec už avízovali určité zmeny. Uvidíme, čo tentokrát vymyslia.